Nedeľné predčasné parlamentné voľby v Grécku sa skončili výrazným, ale nie prekvapivým víťazstvom radikálne ľavicovej Syrizy. Pod vedením svojho charizmatického predsedu Alexisa Tsiprasa sa táto strana dokázala počas uplynulých piatich rokov premeniť z najmenšej parlamentnej strany na významného politického aktéra, ktorý teraz rozhoduje o zložení vznikajúcej gréckej vlády a o ďalšom smerovaní štátu.

Podľa aktuálnych správ mieni Syriza, svojimi oponentmi často obviňovaná z populizmu, po voľbách spolupracovať s inou populistickou stranou – konzervatívnymi a nacionalistickými Nezávislými Grékmi. Tí sa v minulosti neslávne preslávili nevyberanými antiimigračnými výrokmi, predovšetkým sa však podobne ako Syriza veľmi kriticky stavajú k podmienkam takzvaného záchrannému plánu, ktoré dohodli predchádzajúce grécke vlády s predstaviteľmi zahraničných veriteľov.

Odkiaľ vezme peniaze?

Rétorika a verejné vystupovanie Syrizy skutočne nesú mnohé populistické znaky. V prvom rade sa strana profiluje ako zástankyňa záujmov “ľudu”, ktoré je pripravená obhajovať ako proti “oligarchickým elitám” a “skorumpovaným politikom”, tak aj proti vonkajším intervenciám.

Aj jej predvolebný program sa môže javiť ako značne populistický. Odkiaľ Syriza získa peniaze na sľubované sociálne výhody a úľavy? Podarí sa jej na rozdiel od odchádzajúcej koaličnej vlády Antonisa Samarasa efektívnejšie vyberať dane a zamedziť tak daňovým únikom? Dôjde v rámci gréckej spoločnosti k čiastočnej redistribúcii zdrojov prostredníctvom vyššieho zdanenia bohatých podnikateľov?

Dôvodom, prečo sa Samarasovej vláde nepodarilo presadiť veľkú časť plánovaných reforiem, je veľmi obtiažna reformovateľnosť samotnej gréckej štátnej správy. Korupčné a klientelistické prostredie, ktoré sa pokojne rozrastalo po niekoľko desaťročí, keď sa pri moci striedali Nová demokracia a PASOK, je prekliatím gréckeho verejného sektora aj gréckej spoločnosti všeobecne.

Pre mnohých závan sviežosti

Nespornou výhodou Syrizy je práve skutočnosť, že s týmto systémom historicky nemala nič spoločné, pretože až doteraz zasadala výhradne v opozícii. Naopak vždy patrila medzi jeho najväčších kritikov. Pre mnoho Grékov predstavuje Syriza novú politickú alternatívu a “závan sviežosti” na sprofanovanej gréckej politickej scéne.

Syriza, ktorá bola pôvodne stranou intelektuálov a ľavicovej mládeže, sa počas ekonomickej krízy pretvorila v široké hnutie hľadajúce svojich priaznivcov naprieč spoločenskými vrstvami.

Hoci sa v roku 2012 oficiálne stala politickou stranou, aj naďalej si zachováva charakter koalície združujúcej väčšie množstvo rôzne ideologicky zameraných subjektov, od ľavicových radikálov trockistického a maoistického zamerania po umiernenú ľavici orientovanú na budovanie občianskej spoločnosti a zelené témy.

Práve pod vedením Alexisa Tsiprasa bol vytvorený nový a jednotnejší imidž strany, ktorá sa snaží svoju politiku formulovať tak, aby zaujala čo najširšie spektrum voličov. Jednotiacou témou sa stal práve jej negatívny postoj k politike škrtov a necitlivých reforiem, poťažmo jej postupne sa vyhrocujúcej pozície voči európskej politike vo vzťahu ku gréckej kríze.

Práve v otázke ďalšej spolupráce s veriteľmi a riešením gréckeho dlhu nachádza Syriza zhodu so svojím novým partnerom. V najbližšom čase chcú začať rokovania o podmienkach pokračovania záchranného plánu s cieľom vymôcť pre Grécko odpísanie aspoň časti dlhov.

Obe strany majú spoločný aj istý “patriotický” tón rétoriky, ktorý má za cieľ mobilizovať nespokojných Grékov proti európskemu “diktátu” a “intervencionizmu”, a ktorý Grécko prezentuje ako “ponížené” a “zotročené”.

Táto jednostranná interpretácia gréckej krízy vytvára jeden zjavný problém, pretože prenáša vinu z príslušnej krajiny výhradne na medzinárodných aktérov. Syriza síce pripúšťa potrebu zreformovať a zmodernizovať grécky štát, no všetky nedostatky v jeho správe pripisuje minulému pôsobeniu Novej demokracie a PASOK. Vo svojom reformnom procese by tak mohla čoskoro naraziť na ťažko prekonateľné prekážky.

Syriza je nepochybne súčasťou širšieho ľavicového prúdu v Európe, ktorý vnáša do politického diania nové témy a prístupy, čo môže byť v čase všeobecnej spoločenskej krízy a vyprázdnenosti politiky pomerne cenné. Konkrétne Syriza si v čase krízy získala rad sympatizantov podporou rôznym verejným iniciatívam, ktoré sa snažili nahradiť Grékom postihnutým krízou zle dostupné sociálne a iné služby.

Syrize už k volebnému víťazstvu gratuloval rad európskych ľavicových strán, napríklad Syrizou priamo inšpirované španielske hnutie Podemos alebo nemeckí Die Linke. Prejavuje sa tak ich viera v mocenský nástup európskej ľavice.

Na druhej strane skutočnosť, že Syrize k víťazstvu zablahoželala aj predsedníčka francúzskeho Národného frontu, ukazuje na dezinterpretáciu jej cieľov. Určite nemá v úmysle prispieť podobne ako Le Penová k rozkladu zjednotenej Európy, ale vyjadriť potrebu zmeny jej doterajšieho kurzu. Nie je teda ani tak dôležitá otázka, či Grécko bude alebo nebude nútené vystúpiť z eurozóny, ale či v súčasnej Európe vôbec existuje ochota k hľadaniu politických kompromisov.