Tesne potom, čo Bašar Assad prijal vo svojom paláci v Damasku amerického vyslanca a pripili si na úspechy sýrsko-amerického zbližovania, prijal Assad v tom istom paláci aj Ahmadinežáda a Nasralláha, aby spolu pojednali na tému odporu voči „sionistickej entite“ a vzájomnom zbližovaní. To všetko v atmosfére vyjadrenia Hillary Clintonovej, že Sýria by sa mala začať posúvať ďalej od Iránu, čo prezident Assad nazval „zlým prekladom“ alebo „obmedzeným pochopením“.

Ak by niekto chcel chápať vzťahy medzi Iránom, Sýriou a Hizballáhom ako jednoznačný vzťah kontroly na princípe organizačnej štruktúry, je na omyle. Napriek tomu, že Hizballáh je v súčasnosti kľúčovou ozbrojenou skupinou v Libanone a jeho vybavenie predčuje schopnosti libanonskej armády, nie je úplne podriadený Sýrii a Sýria nie je jeho ochrancom. Už v lete, v čase vrcholu dvorenia s USA, mu Sýria odmietla posunúť niekoľko citlivých technológií. Neskôr, keď bolo zbližovanie s USA a možnosť mieru s Izraelom reálne na stole, sa sýrsky bezpečnostný aparát začal pripravovať na záškodnícke akcie zo strany skupín spojených s iránskym režimom. Správy prichádzajúce zo Sýrie sú síce rozporuplné, je však jasné, že Sýria si uvedomuje pozitíva možnej normalizácie vzťahov so Západom. Sýrski predstavitelia však nikdy nezabudnú podotknúť, že na princípe rovnosti.

Cieľ summitu samotného nie je jasný. Iránsky prezident hovoril o spoločnom fronte v prípade, že „sionistická entita“ spácha ďalší „omyl“. Všetky tri strany summitu si v poslednej dobe vymenili niekoľko pikantných poznámok s Tel Avivom. Irán pravidelne opakuje svoje proti-izraelské heslá, zatiaľ čo Izrael hovorí o možnom vojenskom útoku na iránske jadrové zariadenia a potichu vysiela diplomatov do Ruska, Číny a Brazílie, aby získal podporu pre „paralyzujúce sankcie“ v Bezpečnostnej rade. Hizballáh sa zas netají svojou pripravenosťou na vojnu s južným susedom Libanonu a Izrael sa netají, že takú vojnu očakáva. A Bašar Assad začiatkom februára obvinil Izrael s tlačenia regiónu do vojny, za čo sa mu Avigor Lieberman odmenil varovaním, že Assad môže stratiť moc, ak bude provokovať Izrael.

Bolo by však omylom si myslieť, že traja koaličníci sa dohodli na spoločnom postupe. Okrem vyjadrení solidarity totiž Sýria odmietla vstupovať do vojny „v mene Iránu“ a začiatkom marca dokonca unikli správy o možnom skorom obnovení nepriamych mierových rokovaní s Izraelom v Turecku. Vyzerá to teda tak, že sýrske politické vedenie sa nevie rozhodnúť ktorým smerom chce ťahať. Ostáva zodpovedať otázku, ako dlho sa mu môže dariť takýto balans.