Nobelov výbor sa rozhodol udeliť tohtoročnú cenu za mier Barackovi Obamovi za jeho „výnimočné snahy o posilnenie medzinárodnej diplomacie a spolupráce medzi národmi“.

Barack Obama sa počas ani nie roku prezidentovania stal populárnou tvárou Ameriky. Snaží sa o zlepšenie vzťahov s islamským svetom, reset vzťahov s Ruskom, chce spraviť poriadok v Afganistane a ešte k tomu vyriešiť problémy Iránu a Palestínčanov. Ambiciózny mladý muž.

Len snaha nestačí

Snaha však nie je to, za čo by si svetoví lídri zaslúžili Nobelovu cenu mieru. Oficiálne zdôvodnenie Nobelovho výboru je problematické. Vytvára zdanie, že Obama je multilateralista od kosti a liberál v zmysle teórií medzinárodných vzťahov. Opak je pravda – ťažko by sme hľadali väčšieho realistu, než je súčasný americký prezident. Jeho rozhodnutie nepostaviť radar v strednej Európe je klasickým príkladom opúšťania malých a nie dôležitých spojencov – niečo, čo si vo svete realizmu hegemón môže dovoliť s neuveriteľnou ľahkosťou. Obama ignoroval politický kapitál, ktorý do amerického plánu investovali jeho stredoeurópski partneri – jednoducho spravil to, čo v tej chvíli vyhovovalo americkým záujmom, a Čechom a Poliakom ponúkol odrobinky od stola.

Blízkovýchodné snahy Baracka Obamu sú tiež chvályhodné, ale nie veľmi úspešné. Snahy o reintegráciu Sýrie do medzinárodnej politiky sú potrebné, ale pokračujú len pomaly (USA ešte nevymenovali sľúbeného veľvyslanca do Damasku). Pokrok v rokovaniach medzi Izraelom a Sýriou je nulový.

Vo vzťahoch medzi Izraelom a Palestínčanmi je politika Washingtonu polovičatá. Trošku síce postrašia Tel Aviv, ale ignorovanie amerických požiadaviek sa nepremietlo do úpravy americkej politiky. Tieto požiadavky vôbec nie sú neskutočne náročné, týkajú sa záležitostí, ako je zastavenie rastu ilegálnych osád.

Nedávno USA pod vedením Obamu zamietli pod koberec správu o porušeniach medzinárodného humanitárneho práva počas konfliktu v Gaze, vypracovanú juhoafrickým sudcom Richardom Goldstonom.

V Iráne robí Obama všetko, čo môže, a teda sa snaží kupovať čas rokovaním. Vojenský útok je nemysliteľný – z taktických, logistických, politických aj z ekonomických dôvodov. Irán s jadrovou zbraňou je teoreticky nemysliteľný tiež, ale bude čoraz ťažšie odolávať argumentom, prečo Izrael, Pakistan a India zbrane môžu mať, a Irán nie. Ak Irán získa jadrovú zbraň, bude ťažké zastaviť jeho politickú ofenzívu v maličkých ropných štátikoch Perzského zálivu a jeho podporu libanonskému Hizballáhu.

Afghanistan sa zdá byť čím ďalej, tým viac bludiskom bez východu. Americký generál McChrystal by chcel ďalších 40-tisíc vojakov, ale všetko, čo mu môže Obama dať, je „nezníženie“ ich počtu. A európski spojenci majú pocit, že jediná situácia, keď si na nich USA spomenú, je v prípade potreby síl do riskantných vojenských misií.

Iný svet

Obamu obklopuje ešte stále aura „zmeny“, ale táto aura mu pomaličky vo svete vyprcháva, keďže nikto nedostáva to, čo čakal. O rok už môžeme vidieť úplne iný svet, než ho vidíme dnes. Na palestínskych územiach môže tiecť krv v tretej intifáde.

V Iraku môže eskalovať konflikt po voľbách plánovaných na január 2010 (ak vôbec nejaké budú). V Afganistane sa možno zrealizuje dohoda s neo-Talibanom (alebo jeho frakciami), ale možno sa krajina prepadne do totálneho chaosu. Pakistan sa môže z otáznika zmeniť na výkričník (jadrové hlavice tvoria pekné výkričníky už teraz).

Je pravdepodobné, že posilnený Irán bude pripravovať horúce chvíľky americkým spojencom na Blízkom východe. A doteraz ignorovaný Jemen sa premení na veľký tábor al-Káidy v predzáhradke Saudskej Arábie, hlavného zdroja ropy pre USA. No povedzte, zaslúžil by si v takomto svete americký prezident Nobelovu cenu mieru?