Viacero politológov sa vyjadrilo, že grécka kríza môže mať skôr politické ako ekonomické dôsledky (keďže na tie pripravili krajiny eurozóny už v roku 2011). Súhlasíte s týmto názorom?

Európska integrácia má stále celú radu prvkov, keď sa stáva, že jeden členský štát môže zablokovať veľmi dôležité veci. Môže medzi ne patriť napríklad pristúpenie nového členského štátu do EÚ, väčšina otázok v oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky alebo aj ratifikácia obchodných zmlúv (ako je TTIP alebo CETA), ak majú charakter takzvaných zmiešaných zmlúv. Grécka vláda na čele so SYRIZOU už niekoľkými z týchto vecí hrozila.

Dá sa teda povedať, že politické dôsledky tu už od januára viac-menej sú. Záleží na tom, ako nakoniec kríza vyústi. Ak sa Grécko napríklad dohodne s veriteľmi na odchode z eurozóny výmenou za odpustenie podstatnej časti dlhu, mohlo by to znamenať prečistenie situácie.

Ďalšia spolupráca v rámci EÚ by už nemusela byť zaťažená otázkou gréckeho dlhu. Ak však nastane scenár, že ECB bude Grécko fakticky vytláčať z eurozóny tým, že jeho bankám nenavýši prísun núdzovej hotovosti, je možné predpokladať, že výrazne utrpí aj spolupráca v ďalších oblastiach.

Môže mať grécky scenár nasledovateľov, napríklad v Taliansku či v Španielsku?

Je dôležité, aké riešenie sa teraz zvolí. Grécky problém sa od roku 2010 vlastne nerieši, len sa za nemalé peniaze odsúva do budúcnosti. Môže sa stať, že žiadne riešenie dohodnuté nebude – a takéto odsúvanie problému bude aj naďalej pokračovať. Nemožno vylúčiť, že v takom prípade potom k obdobnému patu môže smerovať aj Španielsko, poprípade Taliansko.

Ak však napríklad dôjde k odchodu Grécka z eurozóny, ostatné krajiny jasne uvidia, aká je cena za to, že by vykročili gréckou cestu. Dôležité preto je, aby riešenie situácie Grécka bolo čo najviac systémové a dávalo akýsi návod aj pre otázky, ako by sa postupovalo v prípade ďalších štátov.

Aká bude podľa vás EÚ o pár rokov? Aké výzvy ju čakajú a s čím sa musí vysporiadať?

Môže sa stať, že politická situácia zabráni nájsť ekonomicky optimálne riešenie pre Grécko, a tým pádom aj pre eurozónu. Potom by sa EÚ aj za pár rokov mohla stále nachádzať v dnešnej situácii. EÚ a predstavitelia členských štátov však môžu byť naliehavosťou situácie dotlačení k tomu, že nájdu odvahu k systémovému riešeniu pre také prípady, v akom sa Grécko dnes nachádza.

Napríklad aj tým, že sa nastavia jasné podmienky, za ktorých je odchod z eurozóny nielen právne možný, ale dokonca aj povinný. Potom by EÚ mohla byť omnoho flexibilnejšia, ale mala by ešte zložitejšie štrukturovanú organizáciu, ako je tomu dnes.

Niektoré štáty by sa hlbšie integrácii nechceli zúčastňovať dobrovoľne (ako Veľká Británia), alebo z dôvodov objektívnych (ako Grécko). Na druhej strane by to iným štátom umožnilo ísť s integráciou ďalej dopredu. Napríklad aj Česko by potom prestalo toľko váhať s prijatím spoločnej meny.