Opak je pravdou – rok 2008 bol v Sýrii rušný a plný udalostí, ktoré ovplyvnili dianie na Strednom východe. Vraždy, výbuchy, útoky, ale aj mierové rokovania a nové aliancie – to všetko je sýrska realita roku 2008.

(Ne)pochopiteľná (ne)reakcia

Rušný rok sa začal už 6.septembra 2007, keď izraelské letectvo zbombardovalo zariadenia v Sýrii neďaleko mesta Deir es Zur. Správy amerického Inštitútu pre vedu a medzinárodnú bezpečnosť, vedeného bývalým zbrojným inšpektorom v Iraku Davidom Albrightom, uviedli, že išlo o reaktor podobný tomu severokórejskému z Jongbjonu, ale stav budovy nedovoľoval ďalšie závery. Zábery z 24. októbra toho istého roku ukázali, že Sýria miesto útoku v podstate zrovnala so zemou, inštalácie rozmontovala a zo zeme boli vykopané rúry vedúce vodu z prečerpávacej stanice do budov. Sýrske oficiálne miesta tvrdili, že išlo len o vojenské inštalácie, podobné bunkrom. Miesto bolo vybudované na odľahlom mieste, bez významnejších dopravných projektov a chýbal k nemu napríklad prívod elektriny. To však nie je dôkazom, že sa tam nič nedialo – môže to poukazovať aj na sýrsku snahu zakryť akékoľvek stopy. Správa generálneho riaditeľa IAEA z 19.novembra hovorí o tom, že aj keď sa nedá vylúčiť využitie priestoru na vojenské účely, mnohé fakty nasvedčujú tomu, že mohlo ísť aj o jadrový reaktor v procese budovania. Dodnes teda nevieme, či to boli pozostatky zo starých dôb, alebo nové stavenisko, či jeho cieľom bolo vojenské využívanie, alebo jadrová produkcia. Jediné, čo vieme, je, že namiesto rozhnevanej reakcie sme z Damasku ani z Tel Avivu nepočuli nič. Ako keby obom stranám ticho vyhovovalo.

Rok nemožných udalostí

Horúca bola aj jar, keď vo februári zavraždili bombou ukrytou v aute Imada Mugníju, operatívneho šéfa libanonského Hizballáhu. Medzi teóriami o tom, kto stál za týmto atentátom, nájdeme Mossad, CIA či saudskú tajnú službu. Objavili sa aj zaujímavejšie možnosti, ako napríklad vnútorný boj tajných služieb, či Sýria samotná, ktorá obetovala Imada Mugníju ako znak dobrej vôle Izraelu.

Ako keby nestačilo sýrskych bežných 40°C na horúce leto, 3.augusta niekto na sýrskom pobreží zastrelil generála Muhammada Sulejmana. Sulejman, spolužiak prezidenta z vojenskej akadémie a kontaktná osoba medzi Asadom a Hizballáhom sa stal obeťou ostreľovača. Muhammad Sulejman bol najbližší spolupracovník Bašara Asada v otázke „citlivých otázok bezpečnosti“. Sýrske médiá o incidente mlčali, no úrady zrealizovali niekoľko zatknutí ako reakciu na udalosť. Ostáva otázkou, kto a prečo zavraždil generála. Ako vždy existuje viacero možností a nedá sa vylúčiť ani možnosť vnútorného boja vo vnútri sýrskeho režimu, čo by vysvetľovalo vlnu zatknutí.

27. septembra vybuchla bomba nastražená v aute neďaleko Zajnabinej mešity, významného šíitskeho pútnického miesta. Tento útok, ktorý pripomínal skôr irackú než sýrsku realitu, si vyžiadal 17 mŕtvych a 14 zranených. 200 kilogramov výbušnín vybuchlo neďaleko bezpečnostného checkpointu a zabilo okoloidúcich civilistov. Aj keď mnohí pripisovali útok al-Kájde, už 6.novembra sýrska televízia odvysielala priznanie jedenástich útočníkov k spáchaniu atentátu s cieľom „ublížiť sýrskemu režimu“. Útočníci sa priznali k príslušnosti k hnutiu Fatah al-Islam, s ktorým libanonská armáda bojovala niekoľko mesiacov minulý rok v utečeneckom tábore Náhr al-Baríd neďaleko Tripoli v Libanone. Aj keď libanonské sily zabili niekoľkých lídrov, hnutie očividne ostáva silné. Možné prenikanie terorizmu je ďalším zdrojom nestability pre sýrsky režim. Ako reakciu na zhoršujúcu sa bezpečnostnú situáciu nariadil prezident Asad rozmiestnenie jednotiek pozdĺž sýrsko-libanonskej hranice.

No a nakoniec pribudol útok amerického komanda na dedinu Abu Kamal na hraniciach s Irakom z 27. októbra 2008, pri ktorej bol zabitý dôležitý člen irackej vetvy al-Kájdy. Niektoré americké a izraelské zdroje hovoria o tom, že sýrska strana bola o pripravovanom útoku informovaná. Sýrčania, samozrejme, odmietajú takúto možnosť – stratili by tvár pred vlastným ľudom. Je dokonca možné, že o útoku bola informovaná iba časť sýrskeho vedenia – tá, o ktorej si Američania myslia, že sa s ňou dá rokovať. Na rozdiel od minuloročného izraelského útoku na podozrivé zariadenia neďaleko Deir es Zur, po tomto útoku sýrska strana dôrazne protestovala, zatvorila Americké kultúrne centrum v Damasku a v hlavnom meste sa odohrali aj protiamerické demonštrácie. Je ťažké odhadnúť, do akej miery sa dá hovoriť o skutočnom ochladení.

V pozadí amerického útoku bol ignorovaný proces s dvanástimi prominentnými kritikmi režimu, medzi nimi aj Riadom Saifom, bývalým členom parlamentu. Pre sýrsku demokratickú opozíciu bol teda samotný útok škodlivý, keďže útok zvonku na Sýriu môže byť považovaný za ohrozenie stability krajiny a môže tak slúžiť ako zámienka na tvrdšie opatrenia proti opozícii.

Pokus o mier s Izraelom

Rok 2008 však nebol pre prezidenta len tragický. V januári sprostredkovalo Turecko nepriame rokovania medzi Izraelom a Sýriou, ktorých cieľom je mierové usporiadanie ich vzájomných sporov trvajúcich už niekoľko desaťročí. Napriek rétorickým cvičeniam na sýrskej strane, ako aj na strane niektorých izraelských politikov, išlo o najperspektívnejšie spojenie medzi dvoma stranami od roku 2000. Vtedy otec súčasného prezidenta Háfiz Asad tesne pred svojou smrťou z rôznych (najmä domácich) dôvodov odmietol normalizáciu vzťahov s USA a Izraelom. Izrael žiadal od Sýrie prerušenie kontaktov s Hizballáhom a Iránom, zatiaľ čo Sýria chcela späť Golanské výšiny. Plány na mier však zastavila izraelská ofenzíva v Gaze, ktorá znamenala prerušenie mierových rokovaní medzi Damaskom a Tel Avivom. Turecký premiér Erdoğan stiahol tureckú podporu mierovým rokovaniam vzhľadom na izraelský útok na Gazu a Bašar Asad vyzval na bojkot židovského štátu a vyhlásil saudský návrh na všeobecný mier na Blízkom východe z roku 2002 (ktorý bol oživený v roku 2008) za mŕtvy. Nevylúčil však v budúcnosti pokračovanie rokovaní.

Všetci teraz s napätím očakávajú výsledky izraelských volieb vo februári. Zatiaľ čo Tzipi Livni sa vyjadrila, že je ochotná urobiť aj územné ústupky voči Sýrii, Benjamin Netanjahu sa netají tým, že otázka vrátenia Golanských výšin je pre neho vylúčená. A práve izraelským stiahnutím z Golanských výšin podmieňuje Sýria mier. Sýrskemu hospodárstvu by mier s Izraelom, ktorý by pravdepodobne znamenal aj otvorenie cesty k normalizácii vzťahov s USA, veľmi pomohol. Podľa nedávnych vyjadrení sýrskeho ministra hospodárstva Abdullaha Dardariho Sýria potrebuje odstránenie amerických ekonomických sankcií, aby mohla prilákať potrebné investície, ktoré on sám odhadol na zhruba 50 miliárd USD v priebehu nasledujúcich 10 rokov.

Diplomatické úspechy

Účasť Bašara al Asada na Euro-stredomorskom summite v Paríži bola pre mladého politika vysoko úspešná. Ak bolo čiernou škvrnou odmietnutie podania ruky Ehudovi Olmertovi, potom táto bola zatienená chválami Nicolasa Sarkozyho na adresu Sýrie ako zodpovedného aktéra v Libanone, možného partnera pri rokovaní s Iránom a za nepriame rokovanie s Izraelom. Asadova cesta bola bohato dokumentovaná v Sýrii a všetky uznania európskymi lídrami len zlepšovali imidž mladého prezidenta.

Napriek tomu, že Libanon je veľmi citlivou témou pre sýrsku politickú scénu, Sýria si tam v minulom roku počínala veľmi pozitívne. Počas rokovaní v Dohe v máji 2008 bola Sýria spolupracujúcim hráčom a po prijatí dohody 21.5.2008 ju uvítala. V júli libanonský a sýrsky prezident hovorili spolu v Paríži, neskôr v auguste 2008 bol libanonský prezident na štátnej návšteve v Damasku. V októbri vydal prezident Asad dekrét o ustanovení normálnych diplomatických vzťahov s Libanonom. V Sýrii stále existujú prúdy, ktoré považujú Libanon len za provinciu Sýrie a tento krok Bašara Asada je nielen krokom smerom k regionálnej stabilite, ale otvára mu aj dvere na Západe.

Nový turecký priateľ

Berúc do úvahy, že pred 10 rokmi sa medzi Tureckom a Sýriou takmer odohrala vojna kvôli sýrskej podpore PKK, je súčasné oteplenie vzťahov medzi dvomi krajinami pozitívom pre Damask. V čase, keď sa sýrske vzťahy s Egyptom a Saudskou Arábiou ochladzujú, je vhodné mať spojenca, ktorý je na Západe pozitívne vnímaný. Nielenže Ankara bola aktívna ako mediátor medzi Izraelom a Sýriou, ale získala aj plusové body za svoj postoj v nedávnom konflikte v Gaze. Koncom januára podpísalo Turecko so Sýriou dohodu o obchode, investovaní a financiách. Dohoda umožní Sýrii exportovať na turecký trh, získať turecké investície a potrebné know-how v oblasti verejných financií či e-governmentu, zatiaľ čo Turecko získa možnosť lepšieho prístupu k arabským trhom.

Koniec dobrý?

Nestabilita vo vnútri krajiny spojená s významnými úspechmi v zahraničí je teda výsledkom uplynulého roka v Sýrii. Sýria sa stále považovala za lídra blízkovýchodnej politiky a napriek svojmu statusu páriu v očiach USA pozíciu lídra úplne nestratila. Urgentná potreba prilákať investície do infraštruktúry a priemyslu ju tlačí do normalizácie vzťahov s Izraelom a USA. Na druhej strane táto normalizácia vzťahov môže znamenať posilnenie regionálneho líderstva Sýrie. A zhoršenie situácie pre sýrsku opozíciu. Demokracia sa v tomto boji nespomína.